V rozhovore s Milanom Jurčom sa dočítate:

V čom sa Tour de France odlišuje od ostatných pretekov
Ako komentuje Saganovo vystúpenie na tohtoročnej Tour de France
Prečo Sagan v posledných dvoch rokoch nevyhral na Tour žiadnu etapu a ušiel mu zelený dres
Prečo je súkromie Saganovou nevýhodou
V čom by Saganovi pomohla nová frajerka
Prečo sme za desať rokov nevychovali náhradu za Sagana a kto za to môže
Či sa v posledných rokoch zvýšil záujem Slovákov o cyklistiku

V čom sa cyklistika za dlhé roky zmenila?

Je asi každému jasné, že nastal obrovský vývoj v bicykloch a materiáli a neustále pokračuje, preteky sa organizačne taktiež výrazne zlepšili. Dnes viete o každej sekunde, ktorá sa v pelotóne stane. V samotnom ponímaní cyklistiky, v pretekaní a v taktike sa toho, myslím, veľa nezmenilo. Výnimku možno tvoria takzvané vláčiky, ktoré tímy vytvárali aj v minulosti, dnes sú to však naozaj precízne vláčiky pre špurtérov. V kopcovitých etapách to však vyzerá všetko po starom, každý cyklista je tam prakticky odkázaný sám na seba.

Boli ste prvým Slovákom na Tour de France. V čom sa tieto preteky odlišujú od ostatných?

V tom roku, keď som šiel na Tour de France, som išiel aj Giro d‘Italia, kde to tak isto bolo o veľkom záujme. Tour de France sú však jednoznačne najťažšie preteky, čo sa týka profilu, opakovanými ťažkými horskými etapami a, samozrejme, aj tým, že trvajú tri týždne. Tour cyklistu prevetrá z každej strany, musí byť veľmi dobre pripravený. Cyklisti časovali formu práve na Tour de France, chceli sa ukázať, na týchto pretekoch sa uzatvárali kontrakty. Úspechy na Tour pomáhali cyklistom získať lepšie kontrakty alebo prestup do lepšieho tímu.

Keďže ste šli v jednom roku Tour aj Giro, viete porovnávať. V čom bol medzi nimi najväčší rozdiel?

Zatiaľ čo na Giro prišli väčšinou Taliani, na Tour ľudia z veľkého počtu krajín. Ľudia z Nemecka a krajín Beneluxu mali v tom čase dovolenky a išli k moru. Najskôr však strávili niekoľko dní na etapách na Tour, až potom išli k moru. Dovolenkujúci fanúšikovia obsadili celé kopce. Aj ja som po skončení kariéry niekoľko rokov chodil ako fanúšik, s partiou kamarátov sme chodili mikrobusom, mali sme so sebou bicykle a brali sme so sebou aj deti, nech nasajú atmosféru slávnych pretekov.

Tohtoročnú Tour poznačilo hlavne v úvodných etapách množstvo ťažkých pádov. Prečo k nim dochádzalo?

Pádov bolo dosť aj v minulých rokoch, teraz ich bolo možno o niečo viac. V prvých etapách, kým sa preteky utrasú, býva zakaždým veľa pádov. Tento rok bolo viacero hromadných pádov, treba si pripomenúť, ako k nim prišlo. V jednom prípade bola cesta mimoriadne úzka, v ďalšom spôsobila pád fanúšička s transparentom. Čo sa týka konkrétne pádu Petra Sagana, to sú veci, ktoré sa u šprintérov stávajú. V takýchto situáciách sa môže niečo len o pár centimetrov pohnúť a letíte dolu. Pri takom páde a odreninách nejde až tak o to, že ste spadli, najhoršie je, že nespíte v noci. Za noc sa zobudíte aj desaťkrát. Len sa otočíte na boľavé miesto a ste hore. Na takto náročných pretekoch je dôležitá regenerácia, a keď človek poriadne nespí, je to mimoriadne vysilujúce. Na Petrovi bolo vidno, že má oslabený organizmus.

Ako by ste okomentovali Saganove tohtoročné vystúpenie na Tour de France? Čakali ste, že odstúpi, alebo že dobojuje preteky do konca?

Dôležitým faktorom bolo, že Peter nebojoval už len s Cavendishom, ale v bodovacej súťaži ho preskočili ďalší minimálne piati cyklisti. Nepodarilo sa mu vyhrať rovinaté etapy, perspektíva etapového víťazstva sa mu výrazne vzdialila. Keď došiel do cieľa piaty, došiel len v háku a nebol schopný predbehnúť súperov. To, že Peter nie je v poriadku, bolo vidno v horských etapách. V minulosti nejazdil v posledných grupetách, na tejto Tour prvýkrát bojoval o to, aby prišiel v časovom limite do cieľa.

Petrovi Saganovi posledné dva ročníky Tour de France nevyšli podľa predstáv, nevyhral žiadnu etapu a ušiel mu aj zelený dres. Čo si o tom myslíte?

Na Slovensku sa zelenému dresu venuje prílišná publicita. Je to síce dobrý výsledok, podľa mňa však väčší význam má vyhrať etapu. To, že nemal zelený dres, by som nehodnotil nijako negatívne, skôr to, že sa Petrovi nepodarilo vyhrať žiadnu etapu, je v jeho podaní ústup z pozícií.

Kde hľadať hlavné dôvody?

Peter nie je vyslovene superšprintér a koncový pretekár. V záverečnom šprinte musíte, poviem príklad, za dve sekundy niekoho predbehnúť o tri metre a musíte poriadne zabrať. Dá sa povedať, že Peter je v istom útlme viac rokov, nielen od toho minulého. Vyčítal mu to už bývalý šéf Oleg Tiňkov. V minulosti mohol ísť silovo sám, vedel si dobre vyhákovať pozíciu a preskočiť súperov v závere. Dnes sa Peter dovezie v háku. Stále je to dobré, lebo stále si nájde chrbát niekoho, kto vyhrá alebo je druhý. Ten, čo je pred Petrom, však býva často excelentný šprintér a toho už nepredbehne. V špurte to je na doraz, každý cyklista má nejaké maximum, ktoré niekde kolíše, trénovaním ho posúvate vyššie. Na jednej strane Peter už nemá takú výbušnosť ako kedysi, na druhej treba povedať, že za posledné roky prišlo veľa mladých a dravých cyklistov, ktorí sa chcú presadiť. Sú to hotoví pretekári, nemusia sa prakticky nič učiť, nemusia jazdiť pár rokov s rešpektom. Sú ambiciózni a vytláčajú starších súperov.

Viacero cyklistických osobností o Petrovi Saganovi vyhlásilo, že už je za zenitom a vrchol kariéry má dávno za sebou. Aký je váš názor?

Poviem to takto: za zenitom je. Sú však rôzne typy pretekárov. Alejandro Valverde bude možno pretekať do päťdesiatky, vždy si svoje zájde. Ako som spomenul, mladí pretekári začali tých starších od tridsať rokov vyššie výrazne vytláčať. Pred piatimi či desiatimi rokmi tridsiatnici neboli pod takým tlakom ako dnes.

Na čo ešte Sagan môže v cyklistike pomýšľať v najbližších rokoch?

Je to všetko späté s tým, že záleží od toho, akú má cyklista motiváciu trénovať. Trénovanie musí byť stále na najvyššej úrovni a v špičkovej kvalite. Otázka teda je, či sa Petrovi bude chcieť. Myslím, že to v ňom stále je, otázka je, či sa dokáže motivovať k tvrdému tréningu. Má výhodu, že veľa vecí robí spontánne, má okolo seba partiu, ktorá mu vytvára atmosféru. Aj tá partia sa však mení, nič netrvá večne a tréningová partia okolo Peťa už možno nie je taká ako kedysi. Dôležité je aj súkromie, v ktorom má, povedzme, nevýhodu. Každý má ženu, deti, Peter sa vracia ani nevedno ku komu. Človek môže robiť hocičo, cyklistu či murára, keď sa vráti domov a tam nie je nikto, nie je to bohviečo. Pre Petra je dobré pretekať, tam je v cyklistickom ruchu ako ostatní. Sú to však veľké tlaky rozhodnúť sa, čo ďalej, čo človeka baví, po čom túži. O tom to je, cyklista musí po niečom túžiť, musí chcieť niečo dokázať. Nemyslím si však, že by sa Peter mal obávať budúcnosti. Ešte si zapreteká, povyhráva niečo, môže sa mu podariť aj niečo väčšie. Tlak mladej generácie je veľký, Peter sa bude musieť prinútiť drieť, keď chce ešte niečo ukázať.

V posledných týždňoch sa písalo o Petrovom prestupe do tímu TotalEnergies, ktorý je takpovediac z druhej ligy. Čo by ste povedali na tento krok?

Cyklisti takto zvyknú končiť kariéru, že idú do menších klubov. Vo veľkých kluboch to stále ide ako stroj, stále idete na doraz. Je množstvo pretekov, na ktorých nemusíte byť kondične najlepší, nie sú v náročnom teréne a stačia tam skúsenosti. Neviem, ako to bude v menšom klube fungovať po tréningovej stránke, keď teda Peter zostane bývať v Monaku. Nie je to tam zlé, je tam dobrý terén, je to tam však také pohodičkové, takže nejaký pokrok sa tam nedá urobiť. Hovorím, to však nevylučuje to, že na viacerých pretekoch sa bude môcť Peter v háku doviezť a s veľkými skúsenosťami vyhrať. Myslím však, že napríklad na náročných pretekoch Okolo Lombardie bude bez šance vyhrať. Je tam viac otáznikov, hovorovo poviem, že bude záležať od toho, ako sa Petrovi bude chcieť a akú motiváciu bude mať. Keď ho primerane zaplatia, Peter má okolo seba skupinu Slovákov, ktorá je okolo neho na pretekoch. Neviem, čo môže byť ešte dôležitý faktor, napríklad aby si našiel novú frajerku a tej by chcel dokazovať, že vie vyhrávať. To by pre neho bol dobrý krok.

Milan Jurčo (vľavo) s dcérou Michaelou a synom Matejom.
Milan Jurčo (vľavo) s dcérou Michaelou a synom Matejom.
Zdroj: archív M.J.

Na olympiáde či majstrovstvách sveta sme si v posledných rokoch zvykli, že keď nezaberie Sagan, naši ostatní cyklisti majú problém vôbec dokončiť preteky. Prečo je to tak?

Na to existuje jednoduchá odpoveď: lebo sú slabí. Sú nevytrénovaní, nevypretekaní. Funkcionári radi hovoria, že tvoria Petrovi celé roky podporný tím, ale v skutočnosti to tak nebolo. Naši cyklisti prakticky pri Petrovi neboli. Podmienky pre cyklistov sú pritom podľa mňa veľmi dobré, peňazí je dosť. Tréneri nevedia vytrénovať cyklistov, ktorí by aspoň trochu tlačili na Petra. Poviem na rovinu: chyba je vo vedení, ktoré našu cyklistiku vedie. Za desať rokov sme prakticky nikoho nevychovali. Pred piatimi rokmi tréner Dukly Fraňo tvrdil, že sme polovici procesu výchovy cyklistov. Prezident Slovenského zväzu cyklistiky Privara tvrdil, že keď bude odchádzať, bude desať slovenských pretekárov jazdiť vo World Tour. Odvtedy prešlo asi desať rokov a jazdí stále ten istý: Peter Sagan, ktorého však Privara nevytrénoval.

Vedenie žije zo slávy Petra Sagana, ale nepomohli mu ani trošku. Za Petra nemáme náhradu, nemáme ani jedného cyklistu, ktorý by jazdil na Tour de France, keď tam on nie je. Keby sme aspoň mali nejakého pomocníka v kopcoch, ale my-hornatá krajina nevieme vychovať ani vrchára strednej svetovej kvality, ktorý by prišiel na Tour v horskej etape 50. do cieľa. Nedá sa vychovať niekoho, kto má dnes 23 rokov, takého cyklistu už nikto nezoberie. Musíme vychovať takých, ktorí budú ako 18-roční lietať vo svete medzi konkurenciou, aby si ich všimli vo väčších kluboch a aby sa niekam posunuli. U nás sa však nič také nedeje. Stále sa len hovorí: čo Peťo Sagan? Stále Peťo sem, Peťo tam. Pýtam sa však: kde sú ďalší Slováci? Rok čo rok je to to isté a ešte horšie, pretože nám ubúda mládežníkov. Prešla Saganománia a desať rokov, počas ktorých trvala, sme nevyužili. Pozerať sa v krčmách na dojazdy pretekov nestačilo, bolo treba pracovať v kluboch s mládežníkmi. Zároveň si treba povedať, že keby Peter Sagan nezobral brata Juraja a Erika Bašku do tímu, do World Tour by sa asi nikdy nedostali.

Vlastníte obchod s bicyklami. Aký je záujem Slovákov o cyklistiku? Zvýšil sa od nástupu pandémie minulý rok?

Áno, záujem o cyklistiku je podstatne vyšší. Cyklistika nebola výrazne obmedzená nejakými nariadeniami. Počas lockdownu ľuďom nevadilo, že nemôžu ísť cez hranice okresu. Prišli na hranice okresu, otočili sa a išli inde. Záujem sa však zvýšil už pred 2-3 rokmi a väčšinou ide o starších ľudí, záujem sa skôr zvýšil s príchodom elektrobicyklov. Dnes každé tretie auto berie na stojanoch bicykle, to je oproti minulosti zmena. V Čechách sú však o dosť ďalej oproti nám, my ich len dobiehame. To, čo Česi mali pred piatimi rokmi, je teraz u nás, tam bol boom podstatne väčší. Zvýšený záujem však, bohužiaľ, nemá súvis so súťažnou cyklistikou, pretože tá je o dennodennom trénovaní. Zároveň nevidím, že by bol záujem u mládeže o pravidelné športovanie, skôr to badám u starších ľudí. A treba spomenúť, že zvýšený záujem naráža na infraštruktúru. Chýbajú nám cyklocesty, toto je veľmi zanedbané. Zrazu sú potrebné a my sme stále len niekde na začiatku.