„Radšej by som jazdil na troch Vueltach za sebou, ako keby som mal stráviť čo i len jeden deň na jednotke intenzívnej starostlivosti,“ vyhlásil v rozhovore pre dennk AD.

Preteky v Poľsku boli prvými po koronapauze a chuť pretekať bolo vidieť na jazdcoch od prvých metrov. Druhá etapa s cieľom v Katoviciach im však pripomenula, že nech je túžba akákoľvek, stále je na prvom mieste bezpečnosť. V cieli tam takmer prišiel o život jeden z jazdcov.

„Ten dojazd som poznal, lebo bol rovnaký ako minulý rok. V etape som sa cítil dobre a veril som si na víťazstvo. Pred cieľom som sa zavesil za Davideho Balleriniho a Floriana Sénéchala. Potom už len tma a nič si nepamätám,“ priznal Jakobsen. V rýchlosti viac ako 80 kilometrov ho z dráhy do bariér vytlačil Dylan Groenewegen. Jakobsen prerazil zábrany a pristal na komisárovi UCI, ktorému náraz dolámal rebra, ale zmiernil pád Jakobsena. „Keby tam ten človek nebol, tak by som narazil do cieľovej brány a už by som tu asi nesedel.“

Medzi prvými prišiel k Jakobsenovi Florian Sénéchal a zdvihol Fabiovi hlavu. „Florian videl v mojich očiach paniku a veľa krvi. V reflexe mi zodvihol hlavu, aby mi krv vytiekla z nosa a úst. Na záberoch televízie ho potom bolo vidno plakať a celé dni rozmýšľal, či mi zdvihnutím hlavy nepoškodil miechu. Bola to ťažká voľba a on si nakoniec vybral správne,“ povedal Jakobsen.

Zranenia Belgičana boli vážne. Výpis z jeho karty vyzeral, ako by ho zrazilo auto – krvácanie do mozgu, zlomeniny lebky, zlomené podnebie, strata desiatich zubov, strata častí hornej aj dolnej čeľuste, rezné rany na tvári, zlomený palec, pomliaždené rameno, poškodené nervy hlasiviek a pomliaždenie pľúc. Lekári ho udržiavali v kóme. Na nemocničnom lôžku mal 50-krát chuť zomrieť.

Fabio Jakobsen si zabicykloval s priateľkou.
Fabio Jakobsen si zabicykloval s priateľkou.
Zdroj: Instgram.com

„Mal som veľké problémy s dýchaním a bál som sa, že sa udusím kvôli pomliaždeným pľúcam. Bol som na rôznych liekoch. Stále som strácal vedomie. Prebral som sa a zase upadol do bezvedomia. Zakaždým, keď sa to stalo, tak som si povedal, že toto je ono, teraz zomriem. Stalo sa mi to možno stokrát. Boli to najdlhšie dni môjho života,“ opísal bez servítky boj v nemocnici cyklista.

Jakobsen podstúpil už aj niekoľko plastických operácií tváre a transplantovali mu kosti čeľuste. Pokoj by mohol mať o rok, keď si bude môcť urobiť nové zuby. Teraz sa sústredí na hojenie hlasiviek, ktoré potrebuje na správne dýchanie. Zábery z pádu si pozrel už v nemocnici a má v tom jasno. „Groenewegen je za to zodpovedný. Poslal mi správu, že sa chce so mnou stretnúť, ale nie som na to ešte pripravený. Aj bariéry zohrali svoje. Moje zranenia sú preto také rozsiahle, lebo boli nebezpečné. Ak uvidím ešte niekedy pred cieľom takéto bariéry, tak už nebudem šprintovať o víťazstvo,“ zaprisahal sa Jakobsen.

Groenewegen dostal stopku na deväť mesiacov. Jakobsenov Deceuninck-Quickstep vyšetruje, kto je za všetko zodpovedný a kto bude niesť zodpovednosť za škodu. „Možno sa na najvyššiu úroveň už nevrátim. Zmluvu mám platnú ešte na rok a nikto nechce zmrzačeného jazdca. Možno skončím v továrni. Práca v továrni nie je zlá, ale tak nemala vyzerať budúcnosť mňa a mojich detí. Trápi ma, kto je za to zodpovedný. Nemôžem predsa niesť následky niečoho, čo som nezapríčinil. Nejde teda len o peniaze, ale aj tú zodpovednosť,“ povedal na záver Jakobsen.