Stratil dva dni života

Groenewegen vo vysokej rýchlosti okolo 80 km/h v šprinte 5. etapy v Katoviciach natlačil Jakobsena na bariéry. Ten po páde strávil niekoľko dní v kóme a musel podstúpiť viacero operácií čeľuste a zubov. V ústnej dutine Jakobsenovi zostal len jeden zub, no na pribudlo mu na tvári 130 stehov.

Holanďan od nehody po chvíle v nemocnici popísal chronológiu udalostí a spomienok.

Tímový kolega Florian Senechal videl Jakobsenovu nehodu, a tak odhodil bicykel a utekal mu na pomoc. „Videl ma ležať na asfalte, všade bola krv. Okolostojaci neurobili nič, boli príliš šokovaní pohľadom na mňa. Florian si všimol, že sa dusím vlastnou krvou. Nemohol som sa pohnúť, videl paniku v mojich očiach. V reflexe mi nadvihol hlavu, aby sa mi krv vyliala z úst a z hrdla. Po tomto som sa vraj upokojil,“ hovorí Holanďan v rozhovore pre holandský denník AD.

Po prvej pomoci záchranárov Jakobsena odviezli do nemocnice, počas prevozu upadol do kómy. „Stratil som v podstate dva dni života. Moja prvá spomienka po nehode bola, ako traja doktori stoja pri mojej posteli. Všetko som mal zahmlené. Na ďalší deň ma priateľka a otec prišli navštíviť, prileteli do Poľska. Stáli predo mnou v ochranných oblekoch kvôli koronavírusu, vtedy som si začal uvedomovať situáciu.“

Na lôžku ako zombie

Keď si cyklista poklepal po zápästí, aby mu povedali čas, zistil, že je tri dni po nehode. Na mobile musel napísať, aby mu vysvetlili, čo sa vlastne stalo. Jakobsenova tvár sa podľa jeho priateľky po nehode zmenila na nepoznanie.

„Mal som obrovské problémy s dýchaním, bál som sa, že sa kvôli trubici v krku, ktorú mi zaviedli, ale aj kvôli pohmliaždeným pľúcam, udusím. Dostal som všetky druhy liekov, vďaka ktorým som mohol ako-tak spať. Nohy mi znecitliveli, potom panva a ruky a až potom som zaspal. Zakaždým som si pomyslel: je to tu, zomieram. Nezomieral som, ale cítil som sa tak. Spôsobovalo mi to paniku, že bojujem o prežitie, ťažko dýcham. Dostal som preto ešte viac liekov, aby ma to upokojilo, ale unášalo ma to ešte viac. Boli to najdlhšie dni môjho života, nikdy predtým som tak netrpel. Radšej by som odjazdil trikrát Vueltu, ako by som mal stráviť ďalší deň na jednotke intenzívnej starostlivosti,“ pokračuje Holanďanovo rozprávanie.

Jakobsen podľa vlastných slov ležal na lôžku ako zombie, možno aj preto bolo prakticky nemožné vysvetliť mu situáciu tak, aby nepanikáril. „Bol som ako z iného sveta, no zároveň som mohol premýšľať nad vecami. Videl som a počul, čo sa dialo okolo mňa. V izbe vedľa mojej bol ďalší pacient. Zrazu zazvonil alarm, potom sa stíšil a zrazu som počul jeden z tých veľkých vozíkov, ktoré sa používajú na vynášanie mŕtvol do mrazničky. Vedel som, že je to vážne a že tam ľudia zomierajú. Viete, dvakrát ma navštívil kňaz, ktorý sa za mňa prišiel pomodliť.“

Holandský cyklista nie je síce veriaci človek, ale keď sa ho spýtali, či kňaz môže sedieť pri jeho posteli, prikývol. Vraj ak by to aj nepomohlo, neublíži to. Keby poslali imáma či budhistu, urobil by to isté. Kňazovi toho zranený cyklista veľa nerozumel, čítal mu vraj knihy v taliančine. „Možno sa modlil za moje prežitie, ale všetko, čo viem, je, že mi pripravoval miesto v nebi.“

Sústo pizze na desať minút

Na tretí deň po nehode si Jakobsen uvedomil, že nehodu prežije, a to napriek početným následkom. „Pomliaždeniny mozgu, ramien, pľúc, praskliny v lebke, zlomený nos, zničená horná a dolná čeľusť, dočasne ochrnuté hlasivky, dorezaná tvár, zničené podnebie v ústach, zostal mi len jeden zub,“ vymenoval Jakobsen následky nehody. Nebyť nárazu do fotografa a zásahu záchranárov, pravdepodobne by zomrel.

Jakobsenova tvár sa až zázrakom uzdravila, aj cyklista priznáva, že to nevyzerá zle, no väčšina problémov je vo vnútri. „Stále mám akýsi rázštep a môj nos vyzerá ako po súboji s Mikom Tysonom. Väčšina škôd je však zvnútra. Kostné tkanivo zmizlo, vo vnútri mám plno jaziev. Len v ústnom podnebí mám 80 stehov. Vzali kostné tkanivo z panvy a vložili ho do čeľuste. Vo februári absolvujem ďalšiu operáciu. Dostávam implantáty do čeľuste, aby mi zrekonštruovali zuby. Tento proces chvíľu potrvá. Na budúcu jeseň budem mať opäť zuby.“

Jakobsen po dlhých a náročných mesiacoch konečne vysadol na bicykel, no hodnú chvíľu to trvalo. „Prvých osem týždňov som strávil v tmavej izbe. Žiadny mobil, žiadna televízia. Priateľka ma musela umývať. Vstávanie z postele na raňajky bolo také vyčerpávajúce, že som následne okamžite zaspal na gauči. Pil som len smoothie a nejaké kalorické čokoládové nápoje z nemocnice. Pamätám si, ako som si objednal pizzu na konci prvého týždňa. Trvalo mi desať minút, kým som prehltol jedno malé sústo.“

Fabio Jakobsen preletel bariérou v závere etapy tesne pred cieľom.
Fabio Jakobsen preletel bariérou v závere etapy tesne pred cieľom.
Zdroj: Getty Images

Návrat

Momentálne je Jakobsen v štádiu, keď na bicykli jazdí každý druhý deň dve hodiny. Šprintovať zatiaľ neskúšal. Pred pár týždňami ho navštívili tímoví kolegovia a išli sa spolu previezť na bicykli. „Išli sme možno len 30 kilometrov za hodinu, ale bol som v eufórii. Pripadal som si, akoby som jazdil záverečnú etapu Tour de France na Champs-Elysées. Uvedomil som si pri tom, ako veľmi milujem svoju prácu a bicyklovanie.“

Návrat a prepínanie na vyššiu úroveň nechce uponáhľať, tréning berie krok po kroku. Jakobsen chce byť pripravený pretekať v marci, no reálne to podľa neho vyzerá na august. Po fyzickej stránke sa nenašlo nič, čo by mu malo zabrániť dostať sa opäť na najvyššiu úroveň, psychickú stránku ukážu až samotné preteky. „S určitosťou budem vedieť posúdiť psychiku až vtedy, keď budem uprostred hromadného šprintu. Je pre mňa výhoda, že si nepamätám moju nehodu. Nesníva sa mi o tom, nebojím sa spadnúť z bicykla. Pripomínam si, že ťažké pády, ako bol ten môj, sa nestávajú príliš často. V lotérii dvakrát po sebe nevyhráte, no nie? Ak sa budem chcieť úspešne vrátiť, budem tomu musieť odovzdať všetko. Šprintér, ktorý príliš brzdí, nikdy nevyhrá preteky.“

Jakobsen dostal od novinára aj otázku, či ho nehoda nejakým spôsobom zmenila, resp. či zmenila jeho pohľad na život. „Na JIS-ke som počítal požehnania, ktoré sa mi dostali. Vždy, keď ma navštívila priateľka a rodičia, sa mi kotúľali slzy po lícach. Myslel som na milované osoby, na ľudí, ktorých poznám. Keď si prejdete tým, čím ja, veci sa stanú špeciálnymi. Vzťahy, ktoré považujete za samozrejmosť, sú zrazu mimoriadne. Uvedomíte si, že všetko má svoj koniec a veci sa môžu skončiť len tak z ničoho nič. S priateľkou sme sa plánovali presťahovať do Monaka. Jedna z prvých vecí, ktorú som povedal, keď mi zaviedli kanylu, bola, že to neurobíme. Chcem zostať nablízku rodičom, sestre, svokrovcom a kamarátom, chcem mať možnosť navštíviť starých rodičov, kedykoľvek mám na to chuť. Odkedy sme si prešli touto skúškou, môj vzťah s priateľkou sa ešte viac zlepšil. Istým spôsobom sa stal bezhraničným.“